Len nedávno boli rodičia kritizovaní za nedostatok času, ktorý venujú svojim ratolestiam po príchode z práce, čím dávajú priestor na výchovu počítačom a mobilom. Tak isto boli kritizovaní za príliš neláskavú a prísnu výchovu, ktorá v dieťati podporuje úzkosť, nízke sebavedomie a neprijatie seba samého. Mnohí sa tak pod vplyvom „moderných“ názorov o slobodnej výchove rozhodli pridať k opačnému extrému a vychovávať svoje deti s prehnanou láskou a benevolentnosťou. Táto výchova je však rovnako nebezpečná ako tie predošlé.
Milujme naše deti, ale…
Každý rodič miluje svoje dieťa a keď môže, chce mu pomôcť a uľahčiť mu tak život. Takto to príroda nastavila a je to správne. Snažíme sa ich podporovať, dodávať im odvahu, pomáhať s prekážkami. Chválime ich, keď sa im niečo vydarí a sme pyšní pri ich prvých úspechoch. Neľahká úloha rodiča ale spočíva v tom, aby dokázal rozlíšiť. Kedy je takáto podpora prospešná a dieťa tým posúvame kupredu a kedy je ubíjajúca a dieťaťu nasadzuje príliš ružové okuliare o jeho dokonalosti. Pochvala má byť vyjadrením, že sa dieťaťu niečo naozaj podarilo, preto by sme s ňou nemali plytvať na každé správne zaviazanie šnúrok. Inak si začne rýchlo zvykať na svoju dokonalosť a pochvaly bude priam vyžadovať od vás aj od ostatných. Ak sa mu ich nebude dostávať, bude zo seba sklamané, alebo si ich začne vynucovať manipuláciou a vy v snahe zavďačiť sa mu budete stále pevnejšie uviazaní na jeho reťazi.
Pomáhajme deťom v tom, čo samé nedokážu. Naše dieťa – náš pán? Ako sa nestať otrokmi vlastných detí.
Rodičia majú zakódované v génoch pomáhať svojim deťom. Pomoc si však netreba zamieňať s riešením vecí za druhých. Ak nás dieťa požiada o pomoc s ťažkou úlohu, je samozrejme naša podpora na mieste. Ak však dieťa rozmarne požaduje donesenie jedla, čo by zvládlo aj samé a to ľavou zadnou, treba mu vysvetliť, že toto dokáže aj bez našej pomoci. Navyše by ste ho týmto prístupom postupne oberali o vlastnú silu a dávali mu pocit, že to nakoniec ani nezvládne.
Povedať vlastnému dieťaťu NIE je niekedy nadľudský výkon a zo začiatku si vyžaduje veľkú mieru sebadisciplíny.
Tá sa však časom vyplatí. Dieťa si osvojí samostatnosť, získa pocit, že dokáže plniť úlohy aj bez pomoci a zdravé sebavedomie. A čo je dôležité pre rodičov, tí si získajú jeho rešpekt a úctu. Ten, kto priskočí pri každom detskom drobnom zaváhaní a hádže sa mu, obrazne povedané, pod nohy, len aby náhodou nezakoplo. Stáva v jeho očiach otrokom. Keď potom dieťa trošku podrastie, nieje sa čomu diviť, ak si s rodičom pohadzuje ako sa mu zachce a očakáva, že bude zaňho riešiť jeho problémy.
Ako teda zostať s deťmi vo vyrovnanom vzťahu?
- Chváľte ich primerane a zaslúžene, keď je to na mieste
- Nechajte ich občas urobiť vlastné chyby, aby sa sami poučili
- Nerobte za nich veci, ktoré dokážu urobiť aj bez vašej pomoci
- Nepredkladajte im neustále svoje riešenia a nechajte ich samostatne uvažovať
- Nepodceňujte deti a ponúkajte im pomoc, keď ju naozaj potrebujú
- Aj keď sa budú na novú metódu spočiatku zlostiť, vytrvajte a dočkáte sa výsledkov
